Už dlho som si sľubovala, že začnem písať blogy. Nie dokonalé, nie poučujúce, ale pravdivé.
Blogy, v ktorých budem zdieľať svoju CESTU – nie ako návod, ale ako možnosť. Ako jemné pripomenutie, že každý z nás má tú svoju a že aj chaos má niekedy hlboký zmysel.
Milujem momenty, keď sa v živote dejú synchronicity. Keď veci do seba zapadnú spôsobom, ktorý rozum nedokáže uchopiť, ale telo a srdce áno. A práve takýto moment prišiel ku koncu minulého roka.
Bol to čas, keď rozum nemal odpovede. Keď sa všetko, čo som si myslela, že „viem“, rozpadlo. Odišiel náš psí miláčik Matias. Desať rokov bol súčasťou našej rodiny. Cavalier – čistá láska v psom tele.
Náš Matias – Cavalier
Podvedome som cítila, že s ním niečo nie je v poriadku. No nechcela som si to pripustiť. Odlietala som na Maledivy a mala som silný vnútorný pocit, že nie je OK. V lietadle som plakala a prosila som ho, aby neodišiel, kým budem preč. Hovorila som mu, že chlapci by to sami nezvládli. Že ešte nemôže…
Keď som sa vrátila, na prvý pohľad vyzeralo všetko v poriadku. Na druhý už nie. Drobnosti – rozchádzajúce sa zadné labky pri pití, ležanie na chodbe, kde predtým nikdy neležal, skrývanie sa, aby sme nevideli jeho bolesť … A niečo vo mne vedelo, že sa blíži KONIEC.
Krátko nato som mala workshop s deťmi. Hrali sme domino s obrázkami psíkov a každý si vyberal, ktorý sa mu páči. Mne sa zapáčil jeden konkrétny, no nevedela som, aká je to rasa. Večer som sa pýtala syna. Bez zaváhania povedal: „Austrálsky ovčiak.“ A dodal: „Mami, pred týždňom som rozmýšľal, že keby som raz mal psa, chcel by som presne tohto.“
Netuším prečo, ale v ten večer som začala googliť všetko o austrálskych ovčiakoch. Otvorila som Bazoš – čo som nikdy predtým neurobila – a zaujali ma jedny konkrétne šteniatka. Žiadne iné. Len tieto.
Hneď som napísala pani, či by mi neposlala fotky. Keď prišli, boli nádherné. Pol dňa som sa v hlave hrala s myšlienkou, aké by to bolo… a potom som to celé zavrhla. Veď predsa máme Matiasa. Veď to nie je praktické. Veď tento pes nie je do bytu, k cestovaniu, k nášmu životnému štýlu, …
Rozum hovoril jasné NIE.
Prvá fotka šteniatka.
O dva dni neskôr začal Matias odchádzať. Odchádzal dva dni. Keď odišiel, mala som pocit, že sa mi zrútil svet. Tri dni som bola v hlbokom smútku.
Práve vtedy mi prišlo video. Video so všetkými šteniatkami. Jedno z nich sa prevalilo … a ja som v ten moment cítila a videla v ňom úplne jasne Matiasa. Bol to veľmi silný moment. Pocit, že toto šteniatko musím aspoň vidieť, pohľadiť, pocítiť … Šteniatka ešte neboli očkované, nedalo sa za nimi ísť. Pani som však prosila o ďalšie fotky. Napísala som jej, že nie som reálny záujemca, že mi to len pomáha v smútku.
Intuícia nie je hlas, ktorý kričí. Je to tichý ŠEPOT, ktorý sa ozýva znova a znova – až kým ho nezačneš brať vážne.
Synchronicity ako potvrdenie cesty
Potom sa začali skladať synchronicity. V lietadle, keď som cítila, že Matias neni v poriadku, sa šteniatka narodili. Matias začal odchádzať až vtedy, keď som nadviazala kontakt s pani, syn Tomi si pozeral týždeň pred to isté plemeno, …. A ešte jeden silný moment tam nastal Matias odišiel po 10 rokoch a na druhý deň mal môj kamarát Sujith narodeniny a poznáme sa presne 10 rokov (od jeho narodenín), šteniatka mali vtedy presne 10 dní …
Keď som sa odvážila zavolať a opýtať sa na „naše“ šteniatko pani majiteľky, povedala mi, že práve v ten deň si ho iná záujemkyňa vyberala… a rozhodla sa pre iné. Vtedy mi prišlo fyzicky zle pri predstave, že ho stratíme. Poprosila som o 24 hodín na rozhodnutie. Rozhodnuté bolo do troch hodín.
My ho chceme, je NÁŠ.
V decembri, tesne pred Vianocami, sme si ho priniesli domov. Neplakal. Od prvej chvíle bol ako doma. Akoby vedel, že patrí k nám. A my sme to cítili rovnako. Nie ako náhradu, ale ako pokračovanie. Či je to Matias v novom tele, alebo nie, už nie je dôležité. Matias zostane navždy náš prvý. A my ďakujeme, že môžeme tú lásku zažívať znova – od začiatku, intenzívne a s otvoreným srdcom.
Nová kapitola nášho života.
V tom všetkom som si uvedomila niečo zásadné:
Intuícia nás nikdy nevedie proti nám. Len nás vedie mimo pohodlie, kde rastie náš skutočný potenciál.
Odkaz pre teba:
Ak ťa niečo v živote volá už dlho, nie je to omyl.
Ak sa k tebe nejaká myšlienka, sen alebo túžba stále vracia, nie je to náhoda.
Ak máš pocit, že stojíš na mieste, možno nie si stratená – možno len čakáš, kým si dovolíš veriť sebe. Nevzdávaj sa len preto, že ešte nevidíš celý obraz. Ty nemusíš vidieť všetky kroky. Stačí urobiť ten najbližší.
Všímaj si synchronicity, ktoré sa ti dejú – sú tichým potvrdením, že kráčaš správne.
✨ Ak dnes znovu potlačíš to, čo cítiš, život sa ťa na to opýta znova.
✨ Ak dnes dôveruješ aspoň o kúsok viac, veci sa začnú hýbať.
✨ A ak si povieš „ešte nie“, uisti sa, že je to z lásky – nie zo strachu.
Zastav sa dnes aspoň na minútu. Polož si ruku na srdce a spýtaj sa: Čo viem, aj keď sa bojím tomu veriť?
A potom urob jeden malý, ale pravdivý krok tým smerom.
Nie zajtra. Nie keď budeš pripravená. Ale dnes – tak, ako si.
Tešíme sa na teba na kurzoch Cesty intuície. Veríme, že s nami spoznáš aj Balua ❤️.
Zuzana T.
Intuícia nám ukazuje tú správnu cestu.
Bola to láska na prvý pohľad …
Ak chceš sledovať, ako Balu rastie a čo nového pripravujeme, sleduj nás na našom FACEBOOKU a INSTAGRAME.